Dňa 4. júla 1898 položil v Plešivci Samuel Blum, majiteľ miestnej parketárne základný kameň ústavu, ktorý niesol potom jeho meno. 16. októbra toho istého roku bol ústav slávnostne otvorený pre 10 slabomyseľných. Vtedajšie Ministerstvo vnútra a sociálnej starostlivosti Uhorska žiadalo zväčšenie kapacity i pôsobnosti ústavu a tak Samuel Blum vysiela syna Rudolfa do Nemecka, aby tam študoval moderné trendy starostlivosti o slabomyseľných. Po návrate z tejto študijnej cesty sa Rudolf Blum stáva riaditeľom i majiteľom ústavu, ktorý sa v nasledujúcom období zväčšoval vybudovaním nových budov v rokoch 1900, 1908, 1911 a 1914. Do roka 1905 sa každý rok prijímalo 15 až 20 nových chovancov, pritom prepustených bolo minimum, takže stav pacientov postupne rástol: v roku 1906 presiahol 100 a v roku 1908 už ich v ústave bolo viac ako 150. Zhruba tretinu z tohto počtu tvorili epileptici a zvyšné dve tretiny slabomyseľní. Z štatistiky úmrtí napríklad vyplýva, že v roku 1909 z 45 epileptikov 10 zomreli v epileptickom záchvate.

Ďalší rozvoj zastavila l. svetová vojna, hneď od jej začiatku bol ústav daný k dispozícii Červenému krížu pre ranených aj chorých vojakov. Oddelenie pre slabomyseľných bolo čiastočne redukované, z ústavu sa stala výpomocná vojenská nemocnica s denným stavom priemerne 600 vojenských pacientov; za celú vojnu touto nemocnicou prešlo viac než 10 000 pacientov. Tieto ťažké časy sa znova odzrkadľujú v štatistických údajoch, napr. v roku 1917 z cca 230 civilných pacientov zomrelo temer 150, z nich temer 100 na tuberkulózu, ktorá sa ešte aj v medzivojnovom období podieľala na úmrtnosti okolo 50 %. Po skončení vojny a vzniku Československej republiky sa plne obnovuje činnosť ústavu, už však na jar 1919 pri obsadzovaní pohraničia Maďarskou červenou armádou, pri delostreleckom ostreľovaní, sú budovy ústavu značne zdemolované a v Blumovom ústave sídlil štáb Maďarskej červenej armády. Po jej ústupe Plešivec obsadzuje Československá armáda, veliteľstvo pluku sa načas tiež usadilo v jednej z budov Blumovho ústavu. Nedlho potom, 20. septembra 1920, zomiera Rudolf Blum a vedenia ústavu sa ujíma jeho vdova Flóra Blumová. Už 1. apríla 1921 sa však vydáva za bývalého dôstojníka Čsl. armády, pobočníka veliteľa pluku npor. Jána Horáka, ktorý sa stáva riaditeľom ústavu.

Pod jeho vedením sa ústav rozšíril, vybudoval a zmodernizoval. Na návrh MUDr. Jaroslava Stuchlíka, vtedajšieho prednostu neurologicko-psychiatrického oddelenia Verejnej košickej nemocnice, a JUDr. Richarda Bébra, sekčného šéfa Ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy ČSR, ktorý v roku 1924 ústav navštívil, zriaďuje sa oddelenie pre choromyseľných. Blumov ústav vtedy dostáva aj nové meno: Ústav pre duševne chorých, slabomyseľných a epileptikov. MUDr. Stuchlík, ako uvádza vo svojich spomienkach, spočiatku ústav lekársky viedol sám, potom sa stal šéflekárom jeho sekundár MUDr. Jozef Thausz.

V roku 1926 sa postavila hospodárska budova s bytmi pre personál, stajne, vlastná ústavná elektráreň Škoda diesel s podzemne vedenými elektrickými rozvodmi, zámočnícka a stolárska dielňa. Zriadené bolo kníhviazačstvo, v ktorom pracovali pacienti. V ústave bol zavedený domáci telefón, rozhlas po drôte na všetkých pavilónoch, pacientska knižnica. Bola vybudovaná strojová parná práčovňa, špeciálna mliečna kuchyňa, "veľká ľadnica amerického systému" - na 100 m3 ľadu, vodovod, kanalizácia a ústredné kúrenie v celom ústave. Areál ústavu, ktorý sa rozkladal na takmer šiestich hektároch, bol ohraničený trojmetrovým betónovým múrom. V roku 1929 bola vybudovaná biologická čistička odpadových vôd, skleník a automatický zavlažovací systém v záhrade. Pre športové vyžitie pacientov bolo v roku 1931 vybudované oplotené ihrisko.

Koncom roku 1925 bolo v ústave umiestnených 96 choromyseľných mužov i žien. V roku 1929 počet chovancov vzrástol už na 428, z toho 248 bolo choromyseľných, v nasledujúcom roku bol celkový počet temer 460 pacientov, z nich choromyseľných bolo asi 300. Z dobových prameňov vyplýva, že kapacitne by ústav mohol mať až 800 pacientov a ďalšími úpravami by sa dala kapacita zvýšiť aj na dva tisíce pacientov. Nie div, že z dobovej tlače môžeme citovať: "... plešivecký ústav pre duševne nemocných je dnes vo svojom odbore nielen najväčší, ale aj najmodernejší na Slovensku, vzorne vedený a dokonale zariadený..." V tej dobe sa o pacientov starali dvaja lekári, vedení vedúcim lekárom ústavu MUDr. Jozefom Thauzsom, a 44 ošetrovateľov a ošetrovateliek. Vnútorne sa ústav členil na dve oddelenia: na oddelenie pre slabomyseľných a oddelenie pre choromyseľných; tieto oddelenia sa zasa delili ďalej na mužské a ženské oddelenie, a na oddelenia pokojných a nepokojných pacientov. Pokojní pacienti žili v tzv. kolónii, mali plnú možnosť voľného pohybu v parku a v záhrade a boli zamestnaní v záhrade aj v dielňach: stolárskej, zámočníckej, obuvníckej, kníhviazačskej, plietli košíky a koberce. V liečbe pacientov sa uplatňovali všetky vtedy moderné metódy: elektroliečba, vodoliečba, psychoterapia. S dobrými výsledkami sa liečila progresívna paralýza maláriou a epilepsia kobrinom. V rokoch 1937 - 1938 pracovala v ústave MUDr. Libuše Richterová, v sedemdesiatych rokoch vedúca redaktorka Československej psychiatrie.

Zaujímavou epizódu v histórii liečebne je skutočnosť, že riaditeľ ústavu Ján Horák bol v druhej polovici tridsiatych rokov zakladateľom a hlavným majstrom regionálnej slobodomurárskej lóže, ktorej spolková miestnosť sa nachádzala v ústave. Podľa osobných svedectiev sa údajne jedného zo zasadaní (v. s. dňa 2. 10. 1937) za značne konšpiratívnych podmienok zúčastnil aj sám prezident vtedajšej ČSR Eduard Beneš. Po mníchovskom diktáte a po nástupe ľudákov k moci na Slovensku boli dňa 14. 10. 1938 slobodomurárske lóže rozpustené: už 17. 10. 1938 bola vykonaná úradná prehliadka miestnosti lóže v ústave, bola zhabaná korešpondencia, jedna vkladná knižka a pečiatka lóže. Ostatný majetok sa pravdepodobne podarilo J. Horákovi včas odviezť do Prahy.

Po rozpade ČSR Plešivec ostal na území, ktoré po viedenskej arbitráži obsadilo Maďarsko. Už predtým odchádza Ján Horák s manželkou do Prahy, kde v dobe protektorátu obaja zomierajú: Ján Horák údajne spáchal samovraždu pred zatknutím gestapom, Flóra zomiera v koncentračnom tábore. Vo vojnovom období bolo pôsobenie ústavu prerušené: pacientov premiestnili do iných ústavov v Maďarsku. Spočiatku bol v ústave utečenecký tábor - najmä pre Poliakov, po roku. 1942, slúžil ústav ako tuberkulózna liečebňa pre maďarských vojakov. S priblížením frontu sa stal vojenskou nemocnicou: najprv pre maďarských a nemeckých vojakov, potom pre sovietskych a rumunských. Počas prechodu frontu boli temer všetky budovy liečebne poškodené, niektoré zničené úplne.

V roku 1950 sa začala rekonštrukcia zachovaných budov, v roku 1952 sa renovovaný ústav otvára ako Štátny ústav pre liečenie chorôb mozgu v Plešivci, spočiatku s 50 lôžkami len pre ženy. Riaditeľom v tej dobe bol atestovaný psychiater MUDr. František Gašpar, neskôr sa riaditeľkou PL stala MUDr. A. Drienková - Vránová, ústav organizačne podliehal pod KÚNZ Košice.

V roku 1953 bol ústav premenovaný na Psychiatrickú liečebňu v Plešivci, kapacita sa zvýšila v roku 1954 na 220 a od roku 1956 do roku 1961 bola kapacita 299 lôžok. Vzhľadom na permanentný nedostatok psychiatrických zariadení bola PL odsunovým zariadením Psychiatrickej kliniky v Košiciach a zabezpečovala dlhodobú psychiatrickú starostlivosť pre väčšiu časť Východoslovenského kraja. Po otvorení PL v Prešove mohol byť postupne redukovaný neúnosne vysoký počet lôžok: do roku 1969 bola kapacita 250 posteli a od roku 1971 bola 225, od júla 2000 je kapacita 200 lôžok. V druhej polovici päťdesiatych rokov, vďaka novým psychofarmakám, sa začína meniť štruktúra pacientov PL - zriaďuje sa akútne oddelenie, riaditeľom v tej dobe je MUDr. Ladislav Koller. Od 1. 7. 1960 sa liečebňa stáva, napriek nadregionálnemu určeniu, začleneným zariadením OÚNZ v Rožňave. Od roku 1962 do druhej polovice sedemdesiatych rokov bol riaditeľom PL MUDr. Milan Quirschfeld, potom, až do odchodu na dôchodok v roku 1991, bol riaditeľom PL MUDr. Ladislav Měchura, následne, do roku 1997, bol riaditeľom MUDr. Jozef Greškovič.

V tomto období prebehla ďalšia etapa rekonštrukcie nevyhovujúcich priestorov, vybudovali sa aj nové objekty. Zároveň je však nutné uviesť, že začlenením PL pod OÚNZ (okrem Vsl. kraja v celej ČSSR PL patrili pod KÚNZ) sa vytvorili rozhodujúce podmienky pre stagnáciu a postupné zaostávanie liečebne za úrovňou väčšiny ostatných obdobných slovenských psychiatrických ústavov. Nedostatočné finančné zdroje, vzdialenosť od centier, chýbanie "lobujúcich vyššie postavených priaznivcov", nedostatok kvalifikovaných kádrov, aj celkové postavenie odboru v rámci medicíny determinovali toto obdobie. Aj napriek týmto nepriaznivým aspektom sa liečebňa viac-menej úspešne vyrovnávala so svojím poslaním, s poskytovaním celej šírky psychiatrickej starostlivosti - s fungovaním akútneho oddelenia pre bývalý okres Rožňava (až do nedávneho otvorenia PO NsP v Rožňave) a ako spádovej psychiatrickej liečebne pre územie piatich bývalých „veľkých" okresov Východoslovenského kraja (Trebišov, Košice vidiek, Rožňava, Spišská Nová Ves a Poprad), teda pre región s cca 630 000 obyvateľmi.

Od 1. 1. 1992 sa Psychiatrická liečebňa v Plešivci stáva samostatnou organizáciou priamo riadenou Ministerstvom zdravotníctva SR. Táto priaznivá zmena však zároveň pri prebiehajúcej reforme zdravotníctva a súčasnej zložitej ekonomickej situácii, s nedostatkom financií, s nutnosťou maximálne úsporného a racionálneho hospodárenia, podľa možností bez negatívneho vplyvu na úroveň poskytovanej starostlivosti o pacientov, umožňuje len prežívanie, v žiadnom prípade nie výraznejšie odstránenie zdedených restov minulosti. Aj keď sa v nedávnej dobe realizovali i náročnejšie investičné akcie (výstavba čističky odpadových vôd, či rekonštrukcia kotolne z tuhého paliva na plyn), predsa len skrytá zadĺženosť je značná, vzhľadom na potrebu zásadnejšej rekonštrukcie temer všetkých už historických pavilónov, aby spĺňali požiadavky dnešného hygienického štandardu. Na serióznejšie hodnotenie posledného obdobia je samozrejme potrebný objektívnejší pohľad s časovým odstupom, s možnosťou lepšie spoznať smerovanie dnes ešte nejasných determinánt a tendencií vývoja PL.

Bezosporu môžeme konštatovať, že Psychiatrická liečebňa v Plešivci prežívala obdobie najväčšej slávy v tridsiatych rokoch, keď bola najmodernejším zariadením svojho druhu na Slovensku, ekonomicky aj odborne kvalitne vedeným, s dobrou úrovňou poskytovanej zdravotnej starostlivosti, s dobovou vybavenosťou, ktorú nedosahujeme v mnohom ani dnes.

Súčasné vedenie PL za podpory všetkých zamestnancov sa snaží nadviazať na tieto bohaté i slávnejšie tradície a dúfa, že Psychiatrická liečebňa Samuela Bluma v Plešivci sa s cťou vráti na miesto, ktoré jej patri ako najstaršej psychiatrickej liečebni na území Slovenska.